[Ruže] [???] [Cítim sa úžasne] [Prechádzka] [Záhrada] [Maj sa] [Stačí] [O láske] [Polievam] [Tisíckrát] [Vyletel vták] [Sen] [Nie si tu sám] [Podkožný implantát] [Dosť bolo...] [Posolstvo noci] [Šípková Ruženka] [Smrť básnikova]
Ruže
Vidíš tie ruže?
Pekné, nie?
Vždy, keď ich uzriem,
myslím na svoju prvú lásku,
a to ma preberie
z dnešných uponáhľaných dní.
Cítim sa skvele,
tak, ako princ z rozprávky.
Vidíš tie ruže? Povedz...
Nie, vidím fialky.
???
Zapísal som si do hlavy
tri otázniky.
Prvý - že neviem, ako ľúbiť.
Druhý - že neviem, koho ľúbiť.
A ten tretí - tak to ešte neviem.
Až sa zaľúbim
a milovaná povie prepáč,
ale ja ťa neľúbim,
potom si tam niečo zapíšem.
Cítim sa úžasne
Dostal som košom,
stratil som občiansky,
nevedia, kto som,
že žijem bez lásky.
Dostal som facku,
bolela ma riadne.
Kto mohol tušiť,
že takto dopadnem?
Dostal som chuť na
veľkú čokoládu,
dúfam, že tá mi
vylepší náladu.
Dostal som košom,
je to všetkým jasné,
ja napriek tomu,
cítim sa úžasne.
Prechádzka
Počas prechádzky lesom som
začul zvuky vášnivého milovania.
Z útržkov viet usúdil som,
že ona bola predtým panna.
Aké krásne o panenstvo prísť
v tak nádhernej prírode...
Asi by som už mal ísť,
a nie tak okato čumieť,
ešte by ma mohli uzrieť.
Pobral som sa teda preč,
dozneli mi v ušiach tóny
vášnivého milovania.
A s pocitom zaháľania,
šiel som za svojou láskou.
Na druhý deň iný pán,
dierou v kríkoch na nás pozeral.
Záhrada
lístie padá
stromy smejú sa mi do očí
krutá zrada
už sem asi viacej nevkročím
tmavé tiene
celkom potichu sa dívajú
na môj chrbát
krutú pravdu o mne skrývajú
celé roky
prežil som len v tejto záhrade
ako zlodej
vlastnú slobodu si ukradnem
taká tmavá, taká temná
je moja záhrada
myslím na ňu každý večer
keď sa spať ukladám
Maj sa
bola to žena
akú som si prial
mierne šialená
iný si ju vzal
bola to dáma
bez zbytočných slov
očarila ma
dal som si pohov
maj sa pekne, krásavica
určite sa dobre máš
prečo Ti však horia líca
veď už dávno nie je mráz
prečo Ti tak horia líca
prečo z očí prší dážď
maj sa pekne, krásavica
viem, že to len na mňa hráš
Stačí
povedala, že už stačí
že jej city vyhasli
vraj, že sa jej už nepáčim
že už nemá o mne sny
povedala zbohom, drahý
nieto lieku na náš krach
nič nezmení staré váhy
ani to, že máme strach
že zostaneme bez lásky
bez viery a nádeje
a keď prídu prvé vrásky
samota nás zaleje
stačí, už mi došli slová
už mi nepíš, nevolaj
zabudnem na ženu, ktorá
znechutila mi môj raj
O láske
Samota, tieseň hriešneho života,
ľúbeznú pieseň zubami drkotá.
Necítiš blaho mŕtvych pokušení.
Čo sa to stalo? Tešia sa strelení...
Kajúcna pieseň uspí aj Tvoj nárek,
prichladná jeseň robí nám vždy napriek.
Falošnou rečou pozývaš nás k sebe,
pod Tvojim mečom razom všetci mrieme.
Prečo sa dívaš na svet cez zrkadlo?
Do očí, čo máš, kiežby Ti tam spadlo...
Niečo tak ostré, čo prebudí lásku
a razom, chytre zodpovie otázku.
Pýtaj sa, láska, či Ťa ešte ľúbim.
Nevydaj hláska, už sa k Tebe túlim.
Odoprieš teraz, odmietneš aj zajtra,
pýtam sa - čo zas? Čie čary nás kántria?
Vzdávam sa, šťastie, iných švárnych koní.
Sám iba rastiem, slzu nevyroním.
Polievam
Iba tak, z nudy,
polievam Ťa
benzínom.
Škrtám
zápalkou,
Ty udivene stojíš.
Ja viem, že láskou
ku mne
horíš...
No
nemusíš
pri tom tak kričať.
Ja nie som
hluchý.
(No ty o tom asi nemáš potuchy.)
Tisíckrát
Tisíckrát som skladal slová,
do rýmov tak nevšedných,
deň čo deň, tak dookola,
až som jedným z posledných,
čo skúsili teplo slova
z úst lásky...
Tisíckrát som myslel na to,
čo je cieľom života,
že po daždi príde blato,
že aj to je hodnota,
hoci všetkým o pár rokov,
pridá vrásky...
Tisíckrát som opakoval,
že som iný ako Vy
a tak ste to vyriešili.
Na strom ste ma zavesili...
Vyletel vták
Vyletel mladý, neskúsený vták
ponad strmé končiare hôr,
je mužom, veru, už je tomu tak,
zrazu však nevie, čo robiť skôr...
Zaostril zrakom otca jastraba
na krásy všedných mladých liet,
pochopil, môj tato opäť pravdu mal,
už nebudem chcieť sa vrátiť späť!
Sloboda volá, ja jej - už som tu,
užasnuto pred vami klopím zrak,
mám chuť predstaviť sa celému svetu,
hoc nie som žiaden veľký vták.
Prichádzam v mieri, s náručou
plnou ruží jedine Vám dnes na obdiv
poklonu skladám, bez Teba pred Tebou,
nečakám nič, len úsmev nepatrný...
A ako mnohí, aj ja budem plakať,
keď odsunieš ma preč, len tak...
Potom vždy v splne začnem pieseň hrať,
o dievčine, ktorá oslepila môj zrak.
Čo nechala trápne výlevy sŕdc
pre iné, a tých sú ešte milióny,
a vtáčik, smutný, ani pierkom nepohnúc,
začína rátať prehry na vagóny.
Vyletel mladý, neskúsený vták,
ponad strmé končiare hôr
a tato v hniezde modlí sa tak,
aby syn znova na zobák nepadol...
Počúval vtáčik len jedným uchom,
druhým to všetko vyšlo von,
a skončil v klietke, s boľavým bruchom.
A láske zostal iba prázdny trón.
Sen
Prastarý sediment v mojich očiach
mi bráni vidieť Tvoju krásu v stvorení
a morská slza, čo z hĺbky duše pramení,
nesie správu: "Pokoj, zostaň pri zemi..."
Kto driape sa na výšiny,
mal by si jedno uvedomiť -
- že to, čo hladí, nemusia byť vlasy,
nevinnosť vzťahu takto pokaziť.
Krivonohý starec menom čas,
ponúkal dievkam na trhu snov,
hodvábnu šatku z morských rias,
náplň do vínnych pohárov.
Napite sa schuti, nevinné panny,
táto čistá čaša poznania nebolí.
Len čo vyčerpá Váš hlások ranný,
všetky rany chytro zahojí.
Z roztopaše pristúpila jedna deva,
s úsmevom hodným na oltár.
Zaraz len kyslo sa usmieva -
- už vie, že som popolvár.
Vyhasla piecka našej mladosti,
už nezahorí jasným plameňom,
no neboj sa, chlapče, zahoď starosti,
ponechaj voľnú uzdu snom...
Nie si tu sám
Neznášam vlastnú nemohúcnosť,
posolstvo nemých korýt riek,
nechápem, čo spôsobuje radosť
pred šťastím sa dávam na útek.
Roztopašne cielim pred Tvoj chrám,
telesnú schránku nezbadám.
Ako si to vysvetliť mám?
Pomôžte, ja sám tiež pomáham!
Italský bar nocou hučí,
je to tichý spoločník,
no ani ten Ti nezaručí,
že neskončíš jak zámočník.
Bez kľúčov, ktoré si už stratil,
bez šancí, čo´s životu vrátil,
keď so zlom si sa skamarátil.
Nečuduj sa, že si šťastím platil.
Akoby zázrakom dostal si nádej,
zachytil si sa o konár.
Ten praskol a Ty padáš ďalej,
do ničoty, otvorenej dokorán...
Bez smiechu, iba s tupým výrazom,
bez lásky, čo Ti zavadzia.
Na krku s tenkým povrazom
sa každú chvíľu povraciaš...
Nezabudni, nešťastník, nie si tu sám,
aj na iných treba pozerať,
veď raz to skončí, a čo ak potom,
nebude nikoho, čo by mohol
Tvoje zvratky pozbierať...
Podkožný implantát
Podkožný implantát
mení moje cítenie,
vždy, keď mám chuť plakať,
všetky slzy zaženie.
Chcel som už veľakrát
pomôcť svojmu osudu,
no tento preparát
spravil zo mňa obludu.
Všetci sa ma boja,
majú zo mňa obavy,
že "nedám pokoja"
a že "som drak trojhlavý"-
Prosím Vás, priatelia,
zahoďte tie predsudky,
rany sa zacelia
a vyliečia žalúdky.
Dosť bolo...
Dosť bolo hnevu,
nezmyselných vyjadrení,
dosť bolo úvah,
o kvalitách ženy.
Dosť bolo lások,
nevinných priateľstiev,
dosť bolo všetkých,
od výmyslu sveta zverstiev.
Dosť bolo žiaľu,
potopy našich nádejí,
dosť bolo smiechu,
ktorý bol aj tak umelý.
Dosť bolo krásy,
čo nedala nám príroda,
dosť bolo šťastia,
čo nemáme od Boha.
Dosť všetkých planých
výmyslov skvelých ľudí,
dosť, pokiaľ nás to
zaživa nevyúdi...
Posolstvo noci
Posolstvo noci
prichádza v mieri,
za každým bláznom,
čo ešte verí
v ľudskú prirodzenosť.
Posolstvo lásky
kladie otázky,
zabíja hlúposť.
Smeje sa mladým,
pre ňu stavaným.
Vraždite mládež,
keď Vám tu vadí,
nech nie je problém,
´ni jazyk hadí,
čo plazí sa nocou.
Nehľadá korisť,
nehľadá zvery,
hľadá len lásku,
toho, čo verí,
aj s Božou pomocou...
Šípková Ruženka
Rozkošným úsmevom ukrývaš plač,
slzy nevinnej mladosti. Rozumiem,
no život je raz taký, tak prepáč,
že tak, jak on, ani ja Ťa nechápem...
Veľkými očami hľadáš šťastie
a mätú Ťa blázni. Aj ja patrím k nim?
Cez tŕnie ruža neporastie
a bez ohňa nedotleje žiaden Rím...
Necítim iné, len že Ťa mám rád,
tak, ako mnohí rytieri predo mnou.
Ako však dobyť Tvojho srdca hrad?
Ako prejsť hustou šípovou záhradou?
Vidím Ťa, kráska, ako sladko spíš.
Čistá, sťa slza, čo Ti na krajíčku
svieti. Vraví: "Ja žijem, neveríš?"
Verím. Preto píšem túto básničku...
Už tleje moje srdce, zobúdza
všetky zmysly, čo tu s nami zostali.
Popros ich, aby šli do úzadia
a bozkom Ťa zobudiť ma nechali.
Smrť básnikova
Majster písma
Slaboch slova
Ráno skonal
Nahá dáma
Len tak stála
Nad ním stoná
Prečo ona
Prečo tá
Okúzlila básnika
Od tej chvíle
Pred všetkými
Zdarne uniká
Nechce viniť
Samu seba
Ale beda
To sa nedá
A tak keďže ublížila
výčitkám neunikla